Írsky politológ David Farrell strávil poslednú dekádu v popredí demokratických inovácií, keď radil občianskym zhromaždeniam od Dublinu po Brusel. V tomto rozhovore sa zamýšľa nad tým, ako írske prelomové zhromaždenia vznikli z hospodárskej krízy, prečo zapojenie politikov vytvorilo zlomový moment a aké ponaučenia by mohli inšpirovať podobné experimenty v iných krajinách, vrátane Slovenska.
Profesor Farrell tiež upozorňuje, že írske modely stratili dynamiku po nedávnych politických neúspechoch a otvorene hovorí o tom, čo môže vybudovať – alebo zničiť – dôveru verejnosti v deliberáciu. Napriek celosvetovej „polykríze“ je však presvedčený, že ak má demokracia prežiť, musí inovovať – a občianske zhromaždenia môžu byť jedným z jej najsilnejších nástrojov. Viac sa dozviete v rozhovore.
Aké podmienky museli nastať, aby sa írske občianske zhromaždenia stali úspešnými – ak ich takto vnímate?
Áno, myslím, že prípad Írska bol určite úspešný. Možno sa neskôr dostaneme k tomu, či to tak stále je, ale určite tu bolo dobrých desať rokov aktivity. A ako sa hovorí, nikdy by ste nemali premárniť dobrú krízu. Ak sa vaša krajina ocitne v kríze, vytvára to možnosť vyskúšať niečo nové. A o tom je v skratke príbeh Írska.
Hospodárska kríza v roku 2008 ktorá zasiahla Írsko možno ešte viac než ktorúkoľvek inú krajinu v Európe. Ekonomická kríza sa zrazu premenila na krízu politickú, pretože občania boli nahnevaní, ako nás politici do tejto situácie dostali. Museli sme prijať pomoc od MMF a Európskej únie. Tri až štyri roky sme nemali kontrolu nad vlastnou ekonomikou.
A práve v tomto kontexte sme my, ako politológovia, začali presadzovať myšlienku deliberatívnej demokracie a občianskych zhromaždení. Neustále sme hovorili o kanadskej skúsenosti – o prvom občianskom zhromaždení na svete v Britskej Kolumbii na začiatku tohto tisícročia – a pýtali sme sa: „Ak to dokázali Kanaďania, prečo nie my?“
Odporcovia nám neustále tvrdili, že sme naivní a nerozumieme realite politiky, že občianske zhromaždenia by u nás nikdy nefungovali. „Máme parlament – to je naše občianske zhromaždenie. Načo vytvárať ďalšie?“ A napokon: „Občania sú príliš hlúpi, rozhodovať majú profesionálni politici.“
Potrebovali sme pomoc, aby sme túto predstavu posunuli ďalej. V roku 2011 sme získali významnú finančnú podporu od filantropa, založili organizáciu We the Citizens a zorganizovali vlastné občianske zhromaždenie. Išlo o zdola budovaný experiment – najprv sme usporiadali regionálne fóra po celej krajine, aby sme zistili, aké témy chcú občania riešiť, a následne sme vytvorili zhromaždenie, na ktorom sme skúmali dopad účasti na jeho členov. Výsledky sme potom predstavili všetkým lídrom politických strán.
Kríza nám hrala do karát – vláda nemala peniaze na veľké reformy, ale my sme ich presvedčili, že politický systém možno zmeniť aj lacno: „Máte nahnevaných občanov vonku, tak ich pozvite dnu a zapojte do debaty o budúcnosti Írska.“ Tak sme sa vydali touto cestou.
Ak by sme to teda zhrnuli, tak to bola kombinácia podmienok v podobe externej krízy, ktorá otvára príležitosti, a zároveň vytvorenie experimentálnej iniciatívy zdola?
Presne tak. A doplnil by som ešte jeden „šťastný“ faktor. Prvým procesom, ktorý vláda spustila v roku 2012, bol Convention on the Constitution (Konvent o ústave). Vláda vtedy občanom ešte úplne neverila, preto trvala na tom, aby tretinu členov tvorili poslanci parlamentu. My, akademici, sme si mysleli, že to bude katastrofa – politici si zhromaždenie podmania. Mýlili sme sa.
Ukázalo sa, že tento „mix“ – dve tretiny náhodne vybraní občania a jedna tretina poslanci – bol prelomový. Všetci mali rovnaký hlas a rešpekt, bez ohľadu na pozadie. Aj ministri sedeli za stolom rovnako ako obyčajná gazdiná, ktorá nikdy neštudovala na univerzite.
A dodnes máme v parlamente vysokopostavených politikov, ktorí boli členmi tohto procesu. Preto všade radím: ak dokážete do zhromaždenia dostať aj politikov, vytvoríte si „ambasádorov“ v politickej triede – a to je podľa mňa zásadná zmena hry.
Fungovalo by to aj v modeloch, ktoré majú priamo odporúčať zmenu zákonov?
Myslím, že áno, a nemali by sme sa fixovať na jeden „správny“ model. Veci sa vyvíjajú. Belgicko má zaujímavý príklad z Bruselu: tam vznikli zmiešané výbory, kde náhodne vybraní občania sedia spolu s poslancami parlamentného výboru a diskutujú o návrhoch, ktoré potom putujú do parlamentu a môžu sa stať zákonom. Politici si tak osvoja skúsenosť spolupráce s občanmi a legislatíva má väčšiu šancu na prijatie.
Prvé úspešné občianske zhromaždenia boli v roku 2012. Aký je stav dnes a aké sú hlavné výzvy?
Od roku 2012 sme mali šesť takýchto procesov, posledný v rokoch 2021–2022 o drogovej politike. Momentálne sa žiadne ďalšie neplánujú. Po voľbách v roku 2024 nová koaličná vláda nezahrnula do programu žiadne občianske zhromaždenie.
Jedným z dôvodov sú neúspešné referendá z roku 2024, ktoré vychádzali z odporúčaní zhromaždení, no skončili najväčším „nie“ v dejinách írskeho referendového hlasovania. Kritici tvrdili, že proces bol príliš „woke“, no v skutočnosti vláda nezohľadnila odporúčania zhromaždenia a občania to odmietli.
Tu sa ukazuje kľúčová vec – ak sa odporúčania neberú vážne a nevysvetlí sa, prečo sa niektoré neprijali, proces stráca zmysel. V iných krajinách politici vedú dialóg: niečo prijmú, niečo upravia, niečo odmietnu – ale s jasným odôvodnením. Aj to je úspech.
Žijeme v dobe polykrízy. Nie sú takéto procesy skôr pre „dobré časy“? Akú úlohu by mali mať v 21. storočí?
Ak má demokracia prežiť, musí inovovať. Som stále, aj keď čoraz ťažšie, mierny optimista. Demokracie vždy inovovali – zníženie volebného veku, regionálne zhromaždenia, rodové kvóty, zákony o slobode informácií, regulácie financovania kampaní – zoznam je dlhý.
Občianske zhromaždenia by mali byť súčasťou tejto inovačnej výbavy. OECD hovorí o „deliberačnej vlne“ a podľa mňa je to presný opis posledných dvoch dekád. Nejde o to nahradiť zastupiteľskú demokraciu, ale doplniť ju – pomôcť politikom pochopiť, čo si občania myslia, a viesť ich k lepším rozhodnutiam a reformám.
David Farrell je profesorom politológie na University College Dublin, členom Royal Irish Academy a Academia Europaea. Patrí medzi popredných odborníkov na reprezentáciu, voľby, politické strany a deliberatívne mini-publiká. Radil procesom demokratickej inovácie v Írsku, Belgicku, Spojenom kráľovstve a pri Konferencii o budúcnosti Európy. Je autorom alebo editorom viac než 20 kníh, vrátane Electoral Systems: A Global Perspective (2024) a Deliberative Mini-Publics: Core Design Features (2021). Jeho výskum sa zameriava na využitie občianskej deliberácie na posilnenie a obnovu demokracie.
