Keď sa povie demokracia, s veľkou pravdepodobnosťou si každý z nás predstaví niečo iné - a niečomu inému aj pripisuje dôležitosť. Pre niekoho je demokracia vtedy, keď prebiehajú voľby, ktoré sú slobodné a spravodlivé, pre niekoho iného sú dôležité funkčné inštitúcie, ktoré kontrolujú tých, ktorým sme vo voľbách odovzdali náš hlas, a pre iného je zas dôležité, aby boli menšinové práva chránené. Toto všetko a omnoho viac je demokracia, len nie pre každého z nás znamená to isté.
Demokracia, ktorá bola pre generáciu našich rodičov a starých rodičov dlhodobo niečím nedosiahnuteľným, je pre našu generáciu každodennou realitou. Demokracii sa naši rodičia a starí rodičia museli učiť. Bolo to niečo, čo k nim spočiatku prenikalo iba ako slovo s významom ktorého sa postupne nielen zoznamovali, ale snažili sa ho zaradiť do slovníka svojich bežných dní. Niečo, čo predtým poznali len ako slovo, sa zrazu „v ich rukách“ stalo niečím krehkým.
Nielen pre nich, ale aj pre tých, ktorí sa o ňu politicky usilovali, bola najskôr niečím neznámym, čo len z veľkej diaľky vedeli, ako približne funguje, a zrazu sa mali stať tými, ktorí ju prenesenú do každodenného fungovania politiky a spoločnosti, podľa vzoru tých, na ktorých z diaľky pozerali.
Stredná a východná Európa - iný príbeh demokracie?
Každý štát, každý región má vlastný príbeh demokracie - aj ten nášho regiónu strednej a východnej Európy je špecifický. Keď sa dnes hovorí o tom, že demokracia v našom regióne upadá, mnohých politológov, prípadne sociológov to až tak neprekvapí. Povedali by, že sa demokracia v tomto prostredí ujala iným spôsobom v porovnaní so západnými demokraciami a preto je aj jej podoba o niečo iná - sebe vlastná.
Aj preto, ak dnes čítame o silných lídroch, ktorí sa po výhre vo voľbách začnú postupne otáčať demokracii chrbtom, tak viacerí zahraniční politológovia poukazujú aj na to, ako sa demokracia v našom prostredí vyvíjala a ako sa v ňom rozvinula. Tvrdia, že demokracia sa v našom prostredí skôr rozvinula prostredníctvom volieb než toho, čo dnes voláme liberálna demokracia, ktorá pokrýva oveľa viac než len voľby. Ďalší by povedali, že demokraciu sme si v spoločnosti neprevzali ako kľúčovú hodnotu, a preto k nej dnes nepristupujeme so značnou „opatrnosťou”, čoho dôsledkom má byť, že v časti spoločnosti vzniká dopyt po silnom lídrovi, ktorý sa „nebude obťažovať parlamentom ani voľbami”.
Tento dopyt sa môže javiť ako „volanie po starých časoch”, ale v prostredí, kde sa príbeh demokracie vyvíjal po vlastnej osi, nemusí byť, že sa vraciame v čase.
Zistenia sociológov ukazujú, že väzba na politického lídra je na Slovensku silná, čoho dôsledkom je, že naše voličské správanie nie je ustálené. Tomuto zisteniu by zodpovedala prvá časť dopytu, ktorá zdôrazňuje „silného lídra”, ale nevysvetľuje tú druhú časť.
Ako môžeme chápať demokraciu na Slovensku?
Vo svojom výskume som sa preto zamerala na to, ako prepojiť preukázanú väzbu na politického lídra s tým, akými máme vzťah k demokracii, ktorá nemá jednu podobu. Najskôr som sa pokúsila konfrontovať väzbu na politického lídra s väzbou na parlament z rôznych pohľadov. Nielen na lídra, ale aj na politickú stranu či inštitúciu akou je parlament sa pozeráme z pohľadu, či reprezentuje naše záujmy, či sú v súlade s tým, čo očakávame.
Tým, že podľa politológov, prípadne sociológov môže mať demokracia inú podobu v porovnaní so západným chápaním, bolo potrebné zachytiť túto (inú) podobu v kontraste s tým, čo je pokladané za „normu”, ktorou je liberálna demokracia v západnom chápaní. Tým, že druhá časť dopytu naznačuje, že inštitucionálne brzdy a protiváhy nie sú vnímané ako kľúčové, tak som liberálnu demokraciu „konfrontovala” s majoritnou demokraciou, v ktorej sa demokratická legitimita odvodzuje predovšetkým od väčšinového vládnutia. V tej síce existujú inštitucionálne brzdy a protiváhy, ale dôraz je kladený na zastupovanie „vôle väčšiny”, ktorá je nadradená.
Zistila som, že väzba na politického lídra alebo politickú stranu bola pre väčšinu respondentov značnejšia ako väzba na parlament, čo potvrdzuje doterajšie zistenia a zároveň môže naznačovať, že pocit zastúpenia na úrovni inštitúcií je pre nás slabší, čo nie je najpriaznivejšia správa pre našu demokraciu.
Nepotvrdilo sa však, že by pre nás liberálna demokracia nebola dôležitá. Princípy fungovania liberálnej demokracie boli pre respondentov na vyšších priečkach, ako princípy fungovania majoritnej demokracie, ktorá hoci je štandardným fungovaním demokracie, tak zahŕňa v sebe princípy fungovania, ktoré môžu podporovať vládnutie silného lídra, ktorého neobmedzuje ani parlament a ani voľby.
Ako sa o demokracii ďalej rozprávať?
Tieto zistenia môžu poukazovať na to, na čom sa zhodujú politológovia, prípadne sociológovia, totiž že demokracia môže mať v našom prostredí „hybridnú” podobu. Tá sa prejavuje nielen tým, že nie všetky princípy a hodnoty demokracie sú pre nás rovnako dôležité, ale aj tým, ako si myslíme, že by jednotlivé princípy mali byť vykonávané. To, čo pre niekoho môže znamenať „ochrana” vôle väčšiny, pre iného môže znamenať jej „obmedzovanie”, v čom „hybridita” demokracie taktiež spočíva. Inými slovami, „hybridná demokracia” sa v našom prostredí mohla ustáliť aj tak, že si uplatňovanie princípov liberálnej demokracie môžeme interpretovať inak v porovnaní s ich západným chápaním.
Preto je dnes pri výskume demokracie aj jej úpadku dôležité nielen to, akú demokraciu máme na mysli, ale aj to, ako si predstavujeme jej fungovanie.
Tieto zistenia majú skôr otvoriť ďalšiu diskusiu, než robiť jednoznačné závery - skôr povzbudiť k uvažovaniu o podobách demokracie.
Tento výskum bol podporený z prostriedkov Európskej únie – NextGenerationEU prostredníctvom Plánu obnovy a odolnosti Slovenskej republiky (projekt č. 09I03-03-V05-00009).
