O Fóre Slovensko som sa dozvedel z reklamy na Instagrame. Stretnutie občanov, férové diskusie o súčasnej situácii Slovenska, produktívny a vecný dialóg. Priznám sa, že ma to hneď zaujalo. Prečo? Myslím si, že je to bežná frustrácia snáď každého z nás: pocit, že sa spolu už nevieme rozprávať, toľko umocnený politickým diskurzom naprieč sociálnymi i klasickými médiami. Môcť diskutovať naprieč generáciami a regiónmi, sa mi zdalo ako dobrý litmus test, overovací spôsob na zistenie, či je situácia ozaj tak zlá ako sa ukazuje. Bol som skeptický.
Fakt sa teda spolu nedokážeme rozprávať? Moja (a nie len moja) skúsenosť z Fóra ukázala, že to tak nie je. Diskusie boli niekedy vyčerpávajúce – boli sme pestré účastníctvo a zastúpené všetky kvadranty politického kompasu – no neboli zbytočné. Vďaka facilitátorom, ktorí pomáhali diskusie rámcovať a istým spôsobom aj prekladať naprieč názorovým spektrom, sa nám darilo nájsť spoločné pohľady, hodnoty, a teda aj zhody na tom ako sa posúvať ďalej (naše výstupy si viete pozrieť).
Jedna z vecí, ktoré som si z fóra odniesol je, že by sme sa mali snažiť, vedľa toho často otravného vnútorného kritika, mať aj vnútorného facilitátora, ktorý nám pomáha komunikovať dobre a férovo – a to je zručnosť, ktorú sa vieme naučiť všetci. Vieme, a musíme ak sa chceme dostať za povrchné nálepky.
Už nejaký čas som presvedčený, že na to, aby sme dokázali čeliť krízam terajším aj budúcim, nemôžeme ostať spokojní s formou demokracie, ktorú máme. Demokracia nie je spínač od lampy či bit – nie je ‘buď áno alebo nie’. Vie byť hlbšia, s ochránenými právami (túto už poznáme), so zapojeným občianstvom, s deliberatívnymi procesmi, kde nedávame po voľbách na najbližšie štyri roky ruky preč.
Deliberácia je o tom, že v otvorenom priestore môžeme dosiahnuť viac ako len kompromis, môžeme dosiahnuť úplne nové riešenia, ktoré vychádzajú zo syntézy našich pohľadov a skúseností. Ako syntéza ide samozrejme o ideál, čiže sa na to pozerám ako na smer, ktorým kráčať, nie destináciu. Nemôžeme sa spoľahnúť na to, že toto prehlbovanie začne z hora dole, teda, z vysokej politiky; a úplne rovnako si nemožno myslieť, že zmena príde úplne zo spodu, od ľudí. Je to práve stred, inštitucie, organizácie, menšie územné celky, univerzity, či združenia, ktoré musia spolupracovať aby zapájali nás všetkých (teda z dola hore) a aby tým motivovali vysokú politiku ku konaniu (teda zhora dole). Potešilo ma, že DEMDIS sa pokúša presne o takúto zmenu, o krok k hlbšej demokracii.
Po Fóre som sa aj preto rozhodol k DEMDIS pridať (a DEMDIS sa rozhodol ma prijať medzi svoje rady), čiže by ste možno celý tento príspevok vedeli brať ako reklamu. Môžem však sľúbiť, že o reklamu v pravom slova zmysle vôbec nejde. Ja som o DEMDIS nevedel, stále neviem o mnohých entitách, ktoré sa snažia pomôcť, zlepšovať, posúvať spoločnosť vopred. Teda, chcem najmä poukázať, že existujú, že sa veci dejú, a že to nestojí na jednotlivcovi v tom beznádejnom zmysle na ktorý (ne)radi odpovieme: “A čo to zmení, keď len ja.” Stačí sa po nich troška poobzerať.
A áno, uvedomujem si, že povedať “vopred” je trochu naivné, no podľa mňa informovaná naivita je presne to, čo potrebujeme, aby sme sa dokázali odhodlať vôbec k akémukoľvek kroku, a teda posunu.
